…denník

Dnes je prvý deň digitálneho detoxu. Odstránil som z mobilu všetky appky, ktoré ma nútia scrollovať. TikTok, Instagram, Facebook.
Youtube alebo Netflix je povolený.

Už desať rokov si uvedomujem, že tento nekonečný scrolling, ktorý mi zahlcuje hlavu, treba riešiť a každý deň posledných desať rokov si hovorím, že s tým musím niečo robiť.

Teraz mi ťahá na 40 a nikam som sa neposunul. Naopak, za tých desať rokov som v mozgu týmto scrollingom vybrázdil dráhy, z ktorých je ťažko vybočiť a ktoré ma k týmto appkám vracajú, aj keď si dám digitálny pôst. Môj rekord bol asi 7 dní.

A čo z týchto appiek mám? Iba kopec hovien v hlave, nízky attention span, veľký screen time a hlavne rapídne zníženú schopnosť načierať do vlastného vnútra.

Ako mám počuť svoje myšlienky alebo vnuknutia svojho duchovného strážcu, keď mi mozgy vypaluje Shopaholic Adel alebo Bianka Rumanová?

Jediným riešením je skúsiť #marecbezhoven. Tak ako máme suchý február, veganuár alebo no nut november, je marec mesiacom bez zajebávania sa na sociálnych sieťach.

Dnes je prvý deň bez appiek a mám pocit, ako by mi niečo amputovali. Zo zvyku odomykám obrazovku mobilu každú chvíľu, zo zvyku idem kliknúť na ikonku Instagramu alebo Tiktoku a namiesto ikonky je tam prázdne miesto.

Pozerám naňho chvíľu zmätene a mám sto chutí na niečo klikať, hoci nemám dôvod. Tak si otvorím appku Tatrabanky, otvorím Gmail, XTB, kliknem na Whatsapp a Signal, aj keď nemám žiadne notifikácie. Robím to čisto zo zúfalstva, že však možno tam niečo bude.

Do morku kosti cítim túžbu po niečom klikať, ale nemám na na čo a nemám pre čo. Zmazanie sociálnych sietí malo spôsobiť, aby som ten mobil nechal na pokoji, aby ma nebantoval. Ale on ma aj tak bantuje, no keď ho zapnem, neviem, čo s ním, tak len znovu a znovu uprene pozerám a rozmýšľam, na čo by som si klikol.

Dobre mám upražený mozog z týchto appiek.

Zároveň cítim, ako by mi niekto pridal do dňa ďalších 5 hodín času. Zrazu neviem, čo so sebou. Mám pocit, že deň nemá už len 24 hodín ale 32. Znudenosť, ktorá zmazaním prišla a pocit času, ktorý zrazu mám, ma začína nútiť do vecí, ktoré bežne odkladám: do roboty alebo do vzdelávania.

Nielenže mi napadajú veci, ktoré by bolo dobré spraviť, a ktoré sú nedokončené, ale ešte sa mi aj začína chcieť ich robiť. Namiesto bežnej prokrastinácie, ktorá mi vždy radí, že stačí na dnes tieto a tieto tri veci a potom si kľudne sadni k tiktoku alebo instagramu unavený z toho, aký výkon si podal, mám teraz stavy, že by som toho urobil viac. A hlavne mám chuť ich robiť a sa na ne sústrediť.

To je veľmi zaujímavý fenomén.

Nezvyknutý na takéto pocity, odolávam však tomuto nevšednému nutkaniu pracovať. Nejak sa mi nezdá. Neverím mu. Nie som zvyknutý chcieť robiť. Som zvyknutý prekonávať sa do roboty. Prekonávanie nechuti do roboty predsa patrí k robote. Teraz tú nechuť necítim. Je mi preto divné ísť robiť bez tejto predohry.
Takže zatiaľ tento stav len nedôverčivo pozorujem.

Uvidíme, čo prinesie zajtrajšok.